Parlamentná kultúra?
Politika je proces a metóda záväzného rozhodovania určitej skupiny ľudí, smerujúceho k dosiahnutiu určitého cieľa. V užšom slova zmysle sa pojem politika vzťahuje na kolektívne rozhodovanie, zamerané na dosiahnutie alebo udržanie štátnej, alebo obecnej moci.
V rámci takýchto kolektívnych rozhodnutí je politika umením spravovať veci verejné, umením riadiť štát a obhajovať jeho záujmy voči druhým štátom, vytvárať a udržovať dobré vzťahy medzi nimi. Prostriedkom politiky je politická moc, ktorú je možné získať buď demokratickými prostriedkami, alebo násilím. V demokratickej spoločnosti vstupujú do politiky politické subjekty politickým presviedčaním a vyjednávaním, a tak vytvárajú politické rozhodnutia. Medzi takéto subjekty môžu patriť jednotlivci (občania) alebo organizácie (politické strany a hnutia, mimovládne organizácie a iné záujmové skupiny). Legitímnosť politického rozhodnutia je zaistená autoritou, ktorá vykonáva politickú moc a ktorá má svoju vlastnú štruktúru. V prvom rade je to existencia sociálno-ekonomickej základne, t.j. existencia sociálnych skupín, profesií, náboženstiev, rôznych lokálnych a regionálnych skupín, národov a národností, z ktorých každá má svoje politické záujmy, ktoré sa stretávajú v politike, kde nachádzajú potrebný rámec pre ich riešenie. Ďalším prvkom štruktúry politiky sú aj politické idey. Politickými sa stávajú len tie idey, ktoré dokážu osloviť ďalších jednotlivcov a dokážu ich získať k spoločnej akcii, t.j. musia mať nadindividuálny obsah. Moralizovanie, alebo prázdne „filozofovanie“ samé osebe nie je ešte politikou.
Dôležitou súčasťou politiky je aj praktické konanie. Idey, myšlienky a názory sa stávajú politickými vtedy, keď sa s nimi začíname obracať na iných a hľadať spojencov a začíname vytvárať názorový konsenzus a robiť prvé rozhodnutia. Znamená to, že je tu spoločná vôľa určitej skupiny ľudí vytvoriť program a začína sa zápas o realizáciu vlastných programových cieľov. Politika vzniká, funguje a je rozvíjaná v konkrétnom čase a priestore konkrétnymi ľuďmi. Tento proces označujeme pojmom politický život. Tu ľudia vstupujú do politiky, tu dochádza ku vzniku politických vzťahov a činností, tu sa nachádzajú politické nástroje a formy pôsobenia, a realizujú sa politické potreby, záujmy, hodnoty a ciele. Jeho konkrétny obsah tvoria rôzne politické orgány (parlament), organizácie a inštitúcie (ministerstvá), politické vzťahy a politická kultúra. To všetko sa môžeme dočítať aj v rôznych encyklopédiách a knihách. Teda z toho vyplýva, že politik je človek, ktorý toto „umenie“ by mal ovládať, alebo sa niekde naučil „politickému umeniu“.
Je dôležité a kladie sa dôraz na to, že politika je umenie spravovať veci verejné, teda nie veci súkromné. Táto skutočnosť však našim politikom akosi uniká. Pod pláštikom politickej moci sa začínajú prejavovať u väčšiny politikov (česť výnimkám!), skôr alebo neskôr, osobné záujmy, spojené so získavaním majetku, s tendenciou jeho rozširovania, a to všetko na úkor celej spoločnosti – občanov, ktorí týmto politikom dali vo voľbách svoj hlas a právo rozhodovať o veciach verejných a nie veciach súkromných. Politici minulých vlád, okrem spravovania a rozhodovania vo veciach verejných, v rozpore s platnými zásadami politickej kultúry a umenia spravovať štát, zneužívali svoje postavenie na osobné obohacovanie.
Preto sa objavili články o korupcii v politike pod názvom GORILA. S poľutovaním musím konštatovať, že takýto rozmer korupcie som nečakal. Z dosiaľ známych informácií je zrejmé, že všetky významné strany, ktoré sú zatiaľ v čele verejného prieskumu ako kandidáti do nového parlamentu, sú „namočené“ v kauze GORILA.
Súhlasím preto, ako občan tohto štátu, s názorom protestujúcich proti GORILE, aby sa voľby do parlamentu odložili na neskorší termín a počkalo sa na výsledky vyšetrenia celého prípadu.
GFK