Niektoré témy sú ako otvorená a bolestivá rana. Lepšie sa nedotýkať, nespomínať, najlepšie zabudnúť. Stále sú však ešte pamätníci, ktorí zabudnúť nemôžu. Takou témou je aj jar roku 1945. Okolo nás zúri svetová vojna. Vznikom koalície USA, Veľká Británia a ZSSR bol osud tejto vojny spečatený. Môj starý otec (pochádzam z Podbrezovej) ešte v septembri roku 1939 povedal: „vnúčik môj, toto je najväčšia chyba, ktorú mohlo Nemecko urobiť, tá vojna je vopred prehraná, budú veľké obete, ale vznikne možno niečo nového a ľudia budú o niečo múdrejší.“ Starý pán mal pravdu.
Pre nedostatok práce v Podbrezovej (otec pracoval ako účtovník v železiarňach) sme sa museli roku 1932 (mal som vtedy 4 roky) odsťahovať do Čiech, kde otec dostal miesto účtovníka v jednom pivovare, ktorého majiteľom bol Dr. Max Lobkowicz. (československý veľvyslanec ČSR vo Veľkej Británii) Tu som začal chodiť do školy. Tak sa míňali roky a po skončení základnej školy (vždy som prázdniny strávil u starých rodičov na Slovensku) mi otec navrhol skúsiť študovať technický smer. Súhlasil som. Voľba padla na 4 + 1 ročnú Polytechnickú školu v Plzni s vyučovacím jazykom nemeckým. Všetko prebiehalo normálne, až do času vypuknutia vojny.
Prvého septembra 1944 ( napriek problémom doma, lebo som už nechcel ďalej študovať na tejto škole) som odcestoval do Plzne, plný očakávania a obáv, čo bude ďalej, hoci všetkým bolo jasné, že vojna už dlho nepotrvá. Školský rok sa síce začal, ale zistil som, že vyššie ročníky, 4. a 5. už boli zrušené, lebo žiaci (všetko sudetskí Nemci) už narukovali. Nás bolo v triede len 14 žiakov. Vyučovanie bolo už len také nervózne, nesúrodé, lebo zostali na škole iba starí profesori.
Vianoce 1944 boli veľmi chudobné. Po krátkom pobyte doma som sa opäť vrátil do Plzne s úmyslom získať nejaké potvrdenie (okrem vysvedčenia s prvého a druhého ročníka), že som tu chodil do školy a nedokončil štúdium tretieho ročníka z tých a tých dôvodov.
Tu ma zastihlo možno to najhoršie, čo môže mladého človeka stretnúť, bombardovanie mesta Plzeň dňa 17.4.1945. Výsledkom toho náletu bolo skoro tisíc civilných obetí na životoch a obrovské škody na majetku. Okrem železničnej stanice boli zbombardované obytné štvrte i stred mesta, včítane závodu Škodovky. Šiel som s ostatnými na stanicu pomáhať pri odpratávaní trosiek a iných prácach. Pamätám sa, že na tom námestí pred hlavnou stanicou, na ktorom boli uložené obete náletu, pobehovali sanitári. Všimol som si, že jeden z nich drží niečo v rukách čo malo na konci topánku a chodil od jednej mŕtvoly k druhej hľadajúc tú, ktorej by tá noha mohla patriť. Zrejme porovnával látku odevu. Nechcem zachádzať do ďalších detailov, ale pre mňa mladého to bol strašný pohľad. Asi nikdy na to už nezabudnem.
Táto hrôza poznačila celý môj ďalší život. Okamžite som opustil internát a hľadal súkromné ubytovanie a možnosť ako sa dostať domov. To sa mi ale až do príchodu spojeneckých vojsk nepodarilo lebo nemeckí vojaci prísne kontrolovali pohyb okolo Plzne. Prežil som aj ďalšie bombardovanie Plzne a to 25.4.1945. Úplne nepochopiteľné, lebo Plzeň bola 10 dní na to, 5.5.1945 oslobodená od nemeckých vojsk.
Cestovať hneď oficiálne domov sa nedalo, v blízkosti Plzne bola demarkačná línia, ktorá delila spojenecké pásmo od Ruského a iné riešenie bolo po prvé príliš riskantné, a za druhé ja som nevedel, kde sa moja rodina nachádza. Po skončení vojny a relatívnom upokojení situácie sme sa potom všetci vrátili na Slovensko.