http://gerhardfr.blog.pravda.sk/.

Keď sme sa po vojne sťahovali na Slovensko, zakotvil som v Košiciach s tým zámerom, že tu budem môcť dokončiť to, čo som začal v Plzni študovať.

To som sa ale škaredo mýlil. Nemecké vysvedčenia mi neuznali a zdôvodnili to s tým, že slovenský jazyk som sa neučil a nemal ani  na jednom vysvedčení známku zo slovenčiny. Viem, že som slovenčinu písmom dobre neovládal, hlavne gramatiku, ale myslel som si, že sú tu dôležitejšie technické predmety ako slovenčina. Nuž čo teraz ? Musel som absolvovať zvláštnu skúšku zo slovenského jazyka a len potom ma  prijali na školu. Takýchto prípadov bolo viac, hlavne to boli žiaci, ktorí prichádzali  z maďarských škôl.

Tak sa konečne začal prvý ročník na Vyššej priemyselnej škole J. V. Stalina v Košiciach. Názov ako hrom. Prakticky som niektoré predmety  ani sa nemusel  učiť, lebo som  to už ovládal  z nemeckej školy.

Veľmi skoro si ma obľúbili niektorí páni profesori, a to preto, lebo školská knižnica obsahovala na 75%  odborné knihy, písané v nemeckom jazyku. Tak som sa stal knihovníkom a mal som na starosti pripravovať niektoré zvláštne poznámky k prednáškam  niektorých profesorov. Do konca to šlo až tak ďaleko, že som prednášal na miesto profesora niekoľkokrát deskriptívu a technické kreslenie.

Profesorský zbor bol veľmi rôznorodý. Vyučovali tú starí skúsení pedagógovia, ale aj noví, horliví zajkovia. Takže to bolo pre mňa a mojich spolužiakov niekedy veľmi ťažké. Mňa trápila hlavne slovenčina, občianska náuka a dejepis. Nepovažoval som tie predmety pre technika za dôležité, ale páni vyučujúci  však áno.

Ak som to porovnával  s nemeckou školou, kde nemecký jazyk nebol ani vyučovacím predmetom a  prevládali len technické predmety, napr. v prvom ročníku sme mali matematiku každý deň po dva vyučovacie hodiny za sebou a pod.,  bol som  dosť sklamaný. Ale nedalo sa nič robiť len sa učiť aj také premety, ktoré ako technik nebudeš nikdy potrebovať. Dejepis ? Koho zaujímala tá alebo oná revolúcia, vojna a podobne.

Pribudol však predmet chémia, ktorý zhodou okolností  vyučoval na škole môj strýko, mamkin brat. Trieda o našom príbuzenskom vzťahu samozrejme nevedela a ja som im to zatajoval až do doby, keď sa začalo štvrťročné skúšobné obdobie. Pán profesor, teda  strýko, prišiel do triedy, zapísal sa do triednej knihy, vstal, zobral notes a pozrel sa po triede. Všetci sme stuhli. Chémia to nebol ľahký predmet, ale pre mňa – no celkom prijateľný, lebo som sa dosť pohyboval v strýkovom chemickom laboratóriu. Napriek tomu ani ja som nevedel, čo sa teraz bude diať. Tu sa ozval pán profesor: „Harry k tabuli !“. Harry – a to je kto? bolo cítiť v triede, však tu takého žiaka nemáme ani jediná žiačka sa tak nevolá. A potom ten údiv, keď ja, Gerhard vstávam zo zadnej lavice a kráčam so sklonenou hlavou smerom k tabuli. Tak Gerdi, ako ma volali všetci, je Harry? Prečo? Nuž, doma z Gerharda si to skrátili  na Harry. Skúška teda začala a ja som celkom dobre obstál z chemických vzorcov i riešenia chemickej reakcie. Naraz sa strýko obrátil k triede a hovorí „ ja som strýkom tohto študenta, a viem, že môže vzniknúť určitá nedôvera medzi vami, že mu dávam ľahké otázky a tak som sa rozhodol, že ho môžete z chémie skúšať aj vy a aj ho známkovať“. To tu ešte nebolo! Celá trieda  spozornela, že čo teraz ? Tu vstal predseda triedy a požiadal strýka, aby od tohto zámeru upustil. On však trval na svojom a tak jednotliví spolužiaci mi dávali rôzne otázky z látky, ktorú sme prebrali. Nebolo pre mňa ťažké odpovedať, lebo žiaci volili také otázky, ktoré boli pomerne ľahké, uvedomujúc si asi skutočnosť, že s týmto spolužiakom si to nikto nechce „rozhádzať“. Strýko však pochopil ich zámer, prerušil skúšanie triedou, a pokračoval sám otázkou, ktorú sme sa ešte vôbec neučili. „Podľa čoho a ako sa určuje tvrdosť vody“, znela otázka. Odpovedal som. A celá trieda bola prekvapená. On to vie, šepkalo sa.

Po hodine som dlho musel  bližšie vysvetľovať spolužiakom, v akom príbuzenskom vzťahu k profesorovi chémie som a  odpovedať na ďalšie otázky, súvisiace ale aj nesúvisiace s mojim predošlým životom. Toto meno Harry sa stalo  všeobecne zaužívaným aj v profesorskom zbore a  mi  prischlo navždy, neskôr aj v zamestnaní.