http://gerhardfr.blog.pravda.sk/.

Tak to je naša trieda. Prvý ročník Vyššej priemyselnej školy JVS v Košiciach, školský rok 1946/1947.

Vekový rozdiel medzi najstarším a najmladším žiakom v triede boli skoro 4 roky. Zapríčinila to skutočnosť že piati z nich, podobne ako ja, mali už „odkrútený“ nejaký ten ročník na iných školách a z rôznych dôvodov prestúpili na túto. Táto skupina dostala názov „seniori“ a mali to skutočne ťažké. Problémy im robil hlavne jazyk, samotný predmet slovenčina, potom aj niektoré technické predmety ako chémia, elektrotechnika a matematika. Mne osobne len slovenčina, dejepis a občianska náuka.

Elektrotechniku vyučoval prísny pán profesor Ing. F. Inak dobrý človek a na slovo vzatý odborník. Ovládal niekoľko jazykov, ako nemčinu a maďarčinu ale celkom dobre hovoril aj po rusky.

Pamätám sa na udalosť v priebehu skúšobného  obdobia pred polročným vysvedčením. Niektorí žiaci, hlavne seniori, neboli na tom najlepšie a ich známkový priemer sa pohyboval okolo čísla 5. Tak nastala hodina pravdy a pán profesor nás vyvolal, všetkých seniorov, pred tabulu s tým, že bude dávať bleskové otázky. Kto zodpovedá na všetkých 5 otázok kladne,  môže si sadnúť a môže počítať s lepšou známkou.

Ja som stál, ako obyčajne, na konci tejto 5 člennej skupiny. Pán profesor začal skúšať: prvá otázka – čo sú to vodiče – a ukázal prstom na prvého žiaka – bez odpovede, na druhého – bez odpovede, na tretieho – bez odpovede, an štvrtého – bez odpovede, ja som odpovedal: – látky, ktoré dobre vedú elektrický prúd sú napríklad kovy. Takýmto spôsobom pokračoval pán profesor až po piatu otázku. Keďže ja som náhodou uspokojivo zodpovedal všetky otázky, teoreticky som si už mohol   sadnúť a počítať s dobrou známkou. Spolužiaci neodpovedali na tých 5 otázok ani raz správne, alebo mlčali.

V tom momente dostal pán profesor  priamo diabolský nápad a povedal „Harry ostane v rade, budem skúšať ďalej a dávať ďalších 5 otázok, kto odpovie z vás štyroch aspoň na 3 správne, dostane známku dostatočnú (4), ak však niekto neodpovie,  ja tú istú otázku položím Harrymu a ak on odpovie dobre, potom uznám to tak, ako keby bol odpovedal dobre niektorý z vás. Ak neodpovie nikto z vás štyroch dobre a Harry odpovie na všetky ďalšie otázky správne, uznám vám všetkým dostatočnú známku. Porozumeli sme sa?“

Pokračovalo sa v skúšaní. V triede panovalo také napätie, že ho bolo cítiť až za dvere. Otázky padali veľmi rýchlo, štyria mlčali a ja som odpovedal za každým dobre, alebo uspokojivo. Teraz nastal kritický moment pán profesor kladie poslednú piatu otázku, na nej závisí osud polročných známok všetkých štyroch, lebo len moja správna odpoveď ich môže zachrániť od polročnej nedostatočnej. Keď som počul otázku už som vedel, že je zle. Však to neviem, blyslo mi hlavou, však sme sa to ešte neučili a ani predtým som sa s tým nestretol. Úplne stresovaný som tam stál a nedostal som zo seba ani hlások. Len som počul príkaz „sadnúť“. Bolo po skúšaní. V tom zvonilo aj na koniec hodiny. Sedel som tam ako obarený a tí štyria spolužiaci do mňa dobiedzali, že som im to urobil naschvál, a podobne. Zbytočne ma zastali ostatní a vysvetlili, že som  poslednú otázku nemohol vedieť, lebo ešte sme sa to neučili. Ja som bol v očiach tých štyroch ten zlý, nekolegiálny a neviem čo ešte povedali na mňa. Ja som len tak sedel a mlčal. Čo som mal povedať ?, každé slovo bolo zbytočné. Pán profesor to určite neurobil  v zlom úmysle, len chcel tým poukázať na to, že ak sa niekto neučí, tak nemôže postúpiť do ďalšieho ročníka.

Dvaja z tých štyroch skutočne prepadli v prvom ročníku, nie síce z tohto predmetu, ale z iných. Taký bol a je študentský chlebíček. Užil som si ho až, až!  Ale roky sa míňali a už sme boli v maturitnom ročníku.