Je sobota, 6 hodín ráno. Na ulici je už veľký ruch. „Pracujúci“ ľud sa ponáhľa na zoraďovacie stanoviská k prvomájovému sprievodu. Tiež som sa rýchlo obliekal, niečo zjedol a hybaj na dohovorené stretnutie a potom sa zaradiť do sprievodu. Tak to prebiehalo každý rok. Ale prvý máj roku 1954 bol pre mňa zvláštny, radostný.
Totiž deň predtým, piatok 30. apríla, ma zavolal náš predseda ROH (Revolučné odborové hnutie) do kancelárie a pán G., bytový referent podniku mi oznámil, že ZV ROH a vedenie podniku VSS Košice vyhovelo mojej žiadosti a prideľuje mi byt.
Viete si predstaviť tú radosť? Konečne mám byt. Konečne sa môžem oženiť s milovanou a založiť rodinu!
Prakticky po štyroch rokoch zamestnania som už mohol akoby stáť na vlastných nohách. Niesť zodpovednosť nielen za seba ale aj za rodinu a prípadne aj za deti.
S týmto vedomím som skutočne hrdo kráčal v sprievode. To mne, obyčajnému konštruktérovi, umožnila fabrika.
Nestálo ma to ani halier. Stálo ma to len kus poctivej práce, ktorú niekto vedel oceniť.
Nebol som sám, aj niektorí moji kolegovia mali podobnú radosť, aj im boli pridelené podnikové byty a tak v tom našom bloku (v jednom z prvých v Košiciach) , sa postupne vytvorila taká veľká konštruktérska rodina, kde dodnes
poniektorí stále žijú ako dôchodcovia. Pre dnešných mladých ľudí to znie ako nepochopiteľná rozprávka, ale vtedy to bola skutočnosť, na ktorú sa nezabúda.
Ako nazvať toto obdobie, ktoré sa dnes dehonestuje ako celok a neuznáva sa to dobré, čo bolo v prospech ľudí? Hovorilo sa tomu „Budovanie socializmu“? Ako by ste to nazvali dnes ?
Som už 24 rokov v dôchodku. Dnes už bývam v inom, väčšom byte, ktorý mi tiež pridelil podnik a mám ho už v osobnom vlastníctve. Ale tie spomienky, na ten máj 1954, sú stále živé.
Len škoda, že moji vnuci už nemajú to šťastie žiť v takej dobe, kde by sa byty prideľovali a kde skoro každý pracujúci si to svoje „hniezdočko“ mohol založiť bez protekcie, bez podplácania, bez hypoték, bez …….?, iba vďaka poctivej práci.
Kde to žijeme dnes? Bude to „sociálna“ demokracia ?