V rámci služobných ciest po bývalom Sovietskom zväze (ZSSR), mal som možnosť v roku 1978, spolu s ďalšími kolegami z našej Fabriky, navštíviť Baku. Pracovali tam ( a možno ešte stále pracujú) u nás vyrobené unikátne stroje na výrobu statorových a rotorových plechov. Ale to nie je podstatné, chcem sa s vami podeliť o jeden zaujímavý zážitok.
Leteli sme do Prahy, kde sme si vyzdvihli príslušné cestovné a sprievodné dokumenty, a potom do Moskvy. Odtiaľ sme mali ihneď spoj lietadlom do Baku. Vzdušná čiara Moskva- Baku je 1928 km. Keď sa dobre pamätám, tak sme leteli takým starým turbovrtuľovým lietadlom. Cesta trvala asi 4 možno 5 hodín. Lietadlo bolo plné ľudí, ktorí sa vracali z Moskvy, kde na trhu predali svoj tovar, hlavne zeleninu a ovocie, do Baku.
Baku, hlavné mesto Azerbajdžanu, neviem síce ako vyzerá dnes, ale vtedy bol ten pohľad z lietadla na to mesto úchvatný. Rozprestiera sa na západnom pobreží Kaspického mora a už vtedy (pred 34 rokmi) patrilo k najväčším hospodárskym, kultúrnym a vedeckým strediskám ZSSR. Siedme mesto v počte obyvateľov (vtedy viac ako 1,5 miliónov obyvateľov). Rozvinutá je tu ťažba ropy a zemného plynu, priemysel chemický a strojárenský. Nevšedný je pohľad na rozsiahle ropné polia s nespočetnými ťažnými vežami. Celá táto oblasť bola a asi aj dnes je jednou z hlavných oblastí ťažby ropy a zemného plynu. Viac o Baku sa môžete dočítať v každej encyklopédii.
My traja sme boli ubytovaní v jednom z najkrajších hotelov blízko Kaspického mora. Už sa nepamätám, ako sa ten hotel volal, proste z našej strany plná spokojnosť. Krásny výhľad a možnosť prechádzky po brehu mora. Tak som sa po príchode hneď odpoludnia vybral na prechádzku a sledoval dianie na pobreží, kde ma upútali veľké lode a plachetnice. Po určitom čase som vyhladol a tak som sa rozhodol navštíviť jednu z typických námorníckych krčiem. Na moje prekvapenie bolo tam málo ľudí a tak som si sadol do kútiku stredne veľkej miestnosti a objednal, čo iného, ako varenú rybu s nejakým šalátom a zemiaky. V druhom kúte sedela skupina miestnych občanov (asi 10) a podľa toho, ako mali k sebe zložené stoly a dosť hlučne sa rozprávali, niečo oslavovali. Ja som sa venoval svojmu jedlu a veľmi som si ich nevšímal.
Po určitom čase jeden z nich vstal, niekam odišiel a pri návrate sa u mňa pristavil s otázkou, odkiaľže som ? Zrejme uhádol, že som cudzinec. Vstal som a povedal popravde, že zo Slovenska. Nato on zbystril a pýta sa ďalej: „i od kuda“? – hovorím, že z Košíc. V tom ma objal hovoriac „ ty môj brat slovenský, ja oslobodil Košice“ a hneď ma ťahal k svojej spoločnosti. Trocha som sa zdráhal, ale to bolo také chlapisko, že som vopred vzdal akýkoľvek odpor. Nuž, ako ma volajú doma, odpovedám Fero – František. Tak Fero si našim hosťom a rozprúdila sa debata okolo oslobodenia Košíc, Karpatsko–duklianskej operácie a podobne. Vyzvedal, čo tu robím a že je veľmi rád, že ma stretol, lebo mu to pripomína pekný, i keď krátky pobyt v Košiciach.
Nuž, ale neostalo len pri tom rozhovore, jedlo sa a pilo ďalej. 100 gramové poháriky (stakany) sa nalievali (zrejme akousi domácou vodkou) a ja, či som chcel alebo nechcel, „musel“ s nimi držať krok, lebo inak by som ich urazil. Stále sa pritom ozývalo po miestnosti „ty náš brat slovenský“. S každým som si musel potykať. Jedlo bolo výborné, ale už sa nepamätám, aká to bola údená ryba. Jedli sme len tak rukami, rozprávali sa a pri každom poháriku znelo „na zdravie nášmu slovenskému bratovi“.
Pozrel som na hodinky. Bolo už po polnoci a v hoteli ma už určite hľadajú. Svoje obavy som kamarátovi – osloboditeľovi a jeho spoločníkom teda povedal. Dali mi za pravdu a všetci ma veľmi ochotne odprevádzali so spevom a s fľaškami až k hotelu.
Mierne unavený som si ľahol za pomoci miestneho zriadenca, tzv. “dežurneho“ do postele. Ráno ma bolela hlava až do prasknutia. Pamätám, že doobedňajšie obchodné stretnutie sa muselo odložiť. Až popoludní sme sa stretli s hostiteľmi a začali prejednávať technické a obchodné záležitosti.
Prosil som o prepáčenie, a vyrozprával im, čo sa v predošlý večer udialo. Mali pre to pochopenie a dokonca ich tešilo, že som tu našiel, i keď len pre seba, také vrelé privítanie. To oficiálne bolo až potom u nich v závode.