http://gerhardfr.blog.pravda.sk/.

Podbrezová – moje rodisko – ako len dnes vyzeráš? Už som tam veľmi dávno nebol. Viem, že by som to mesto už dnes nespoznal. V roku 1931, keď môj otec stratil prácu v Železiarniach,  presťahovali sme sa do Čiech, ja som mal vtedy asi 3 roky. Do Podbrezovej som sa neskôr rád vracal ako žiak k starým rodičom  na prázdniny ako  „domov“. Dedko stále pracoval  ako majster vo valcovni. Boli to pre mňa vždy najkrajšie dva mesiace v roku. Moja mamka mala ešte tri mladšie sestry a brata, ktorý bol len o 10 rokov starší ako ja.

Dedo s rodinou obýval   veľký prízemný dom s niekoľkými izbami a kuchyňou. Dom bol obklopený záhradami a veľkým dvorom, na ktorom sa prakticky odohrával celý denný život rodiny. V časti za dvorom dedo choval sliepky (30 – 40) a bol tam aj chliev pre 2 – 3 prasatá.  Rodina žila, napriek ťažkostiam vo fabrike s odbytom tovaru, skromne ale skutočne dobre. Moja osoba mala s rodine zvláštne postavenie. Bol som prvý vnuk a miláčik starej mamy ako aj celej rodiny.

Často si spomínam na rôzne prázdninové príhody. Raz, hrali sme sa s tetami i  strýkom na schovávačku. Jeden z nás počítal  do 30 a ostaní sme sa schovali v záhrade, v dome alebo kde sa len dalo. Tety a strýko si vždy našli taký úkryt že ich bolo skutočne ťažko nájsť, ale mňa našli vždy prvého. Časom ma to už hnevalo a tak som rozmýšľal, kde sa schovať, aby ma tak skoro nenašli. I našiel som, podľa mňa, vynikajúci úkryt. Mamka dopočítala a  išla hľadať. Postupne každého našla, strýko ju „vypočítal“, ale mňa nebolo nikde. Už začali hľadať všetci. Zapojila sa aj ustarostená babka. Kde to chlapčisko len môže byť schované? Volali ma po mene, ale ja som čušal a tíško trpel. Doslovne trpel. Viete kde som sa schoval? Do chlieva  medzi prasce. Nevedel som, že tieto potvory mávajú aj blchy a tak som skutočne trpel lebo tie malé beštie si ma našli a začali byť nepríjemne drzé. Ale ja som vydržal a nie a nie sa ukázať. Prešiel relatívne  dlhý čas, až na veľké prosenie babky som z chlieva konečne vyliezol. Keď to babka videla, skríkla hrôzou, kázala mi okamžite sa vyzliecť  dohola, šaty spálili,  tety doniesli koryto s vodou,  šupli ma  do neho a poriadne ma vydrhli.  Bol som celý doštípaný. Dedko doniesol akúsi smradľavú tekutinu (asi petrolej) a ňou ma celého natreli. Babka sa len modlila, aby som od tých štípancov nedostal nejakú pliagu.

Tá smradľavá   tekutina zrejme pomohla , lebo z toho maštaľného výletu našťastie nezostali žiadne následky. Musel som si však vypočuť veľké kázanie, ako ma to len mohlo napadnúť – taká hlúposť ! Na druhý deň sme predsa len  pre istotu zašli za doktorom, ktorý sa tej príhode dobre zasmial a predpísal mi  nejakú tinktúru a mastičku, ktorou ma babka po dva dni natierala.

Ja sám som sa ale cítil ako hrdina, Nenašli ma, tak dobre som bol dol schovaný ! Ale už nikdy viac som tento „bezpečný“ úkryt  nevyhľadával.