Časť 2
Je zaujímavé, že k prvej časti mojej debaty k téme „Zákony z pohľadu etických zásad a pravidiel“ sa nenašiel žiaden diskutujúci. Že by to svedčilo o tom, že sú naše zákony po tejto stránke v poriadku? Alebo o tom, že som si vybral zlý termín na uverejnenie podľa mňa tak závažnej témy, ako sú zákony a ich vzťah k etickým pravidlám? Alebo je možné, že obsah článku nie je zrozumiteľne formulovaný? Dúfam že nie preto, že naši čitatelia a blogéri nepoznajú pojem etické zásady a pravidlá. Pýtam sa, nemali by skutočne všetky zákony byť tvorené predovšetkým na podklade etických a logických zásad a nielen podľa politických a ekonomických potrieb s lobistickým pozadím? Koľkým nedorozumeniam by sa tak predišlo. Na to slúži v zákonodarnom zbore SR rozprava (nie hádka) a predovšetkým samostatná a slobodná vôľa poslancov pri hlasovaní. Na to slúžia aj mechanizmy a postupy k dosiahnutiu konečného schválenia zákona.
Takže, opäť sa vraciam k zákonu č. 182/1993 Z. z. Prečo sa zaoberám práve s uvedeným zákonom? Lebo stoosemdesiaťdvojka patrí medzi tie zákony, ktorý rozdelil vo svojom pôvodom znení, našu spoločnosť na privilegovaných a menejcenných občanov. Nepoznám pohnútky predkladateľa v NR SR. Poznám však dôsledky. Množstvo noviel a zmien potvrdili to, že to bol nedostatočne premyslený zákon. Ešte aj dnes strašia občanov niektoré state a paragrafy v jeho výklade. Opäť slúži čisto právny výklad len určitej časti spoločnosti.
Uvediem len ďalší príklad.
Predstavte si prosím takú situáciu: bývate vo veľkom 5 poschodovom obytnom dome, ktorý má 4 schodištia (sekcie) a 3 nebytové priestory. Celkove sa nachádza v tomto dome 67 bytov a 3 nebytové priestory. Dom je 50 rokov starý a s ním ostareli a dokonca pomreli aj pôvodní vlastníci bytov. Byty po nich dediči predali alebo po určitej renovácii dali tieto do prenájmu. Tak sa postupne stávajú z vlastníckych bytov, byty nájomné. Vlastník bytu už nebýva v dome, dokonca už nebýva ani v meste alebo dokonca v štáte, kde ten dom stojí. Predsa mu ostávajú podľa uvedeného zákona zachované všetky práva vlastníka bytu. Má toto svoju logiku? Napr. právo hlasovať na schôdzi Zhromaždenia vlastníkov.
Tento, už v obytnom dome, nebývajúci vlastník – podľa Občianskeho zákonníka vlastne prenajímateľ rozhoduje svojím hlasom podľa tohto zákona na Zhromaždení vlastníkov napr. aj o údržbe a opravách domu a tým aj o rozpočte na nasledovný rok, výške príspevkov do fondu údržby a opráv a o inom. Hlasovanie k výške príspevku do fondu údržby a opráv a nesúhlas s navrhovanou výškou práve takéhoto „vlastníka“, môže dokonca viesť k takému stavu, že sa nemôžu plniť základné potreby a dom začína chátrať.
Pýtam sa tiež, zaoberá sa „Združenie spoločenstiev vlastníkov bytov na Slovensku“ rozborom zákona č.182/1993 a zbiera ono poznatky z terénu k tomuto zákonu za účelom iniciácie zmien a jeho doplnkov? Aj poradenstvo uvedenej organizácie by sa malo riadiť nielen striktným výkladom litery zákona, ale aj podľa určitej reálnej logiky a mravno-etických zásad.
Zákon č. 182/1993 sa síce v § 3 píše, citujem: „Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na práva a povinnosti vlastníkov domov, bytov a nebytových priestorov Občiansky zákonník a osobitné predpisy. Právne vzťahy k bytom a nebytovým priestorom v domoch sa spravujú ustanoveniami Občianskeho zákonníka a osobitných predpisov, ktoré sa týkajú nehnuteľností, ak tento zákon neustanovuje inak.“ Tým sa asi myslí hlavne na § 39 Občianskeho zákonníka, ktorý uvádza: „Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.“? Ale kto dnes určuje, kde sú hranice „dobrých mravov“, ktorý tento paragraf spomína?
Ako by bolo vhodné, podľa mňa, doplniť zákon 182/1993 Z. z. ?
Predovšetkým zaviesť v tomto zákone pojmy prenajímateľ a nájomník, ako uvádza Občiansky zákonník. Určiť zmluvné a tým aj právne vzťahy medzi vlastníkom, prenajímateľom a nájomníkom. Vlastníkom je ten majiteľ priestoru v obytnom dome, ktorý ho sám vlastní a užíva. Prenajímateľom je majiteľ priestoru v obytnom dome, ktorý tento priestor vlastní, ale ho neužíva, iba prenajíma. Nájomník je len užívateľom priestoru v obytnom dome, ktorý ale nevlastní. Vytvorením zmluvných vzťahov medzi týmito tromi subjektmi, sa určia aj ich povinnosti a práva, vzťahy k správcovi domu, alebo k Spoločenstvu vlastníkov bytov, právo účasti na schôdzach domu, jednotlivé platby ako aj právo hlasovania. V súlade s tým upraviť znenie správcovských zmlúv a zmluvy o Spoločenstve vlastníkov bytov.
Je teda na mieste podrobiť kritike každé rozhodnutie Zákonodarného zboru, teda Parlamentu SR. Nie je správne, aby sa nebrali do úvahy pripomienky samotných poslancov a hlavne opozície pri tvorbe a schvaľovaní zákonov len preto, že je tu napr. väčšina hlasov jednej strany !