http://gerhardfr.blog.pravda.sk/.

Náš maturitný ročník na VPŠ JVS Košice 1949/50 bol poznačený veľmi smutnou udalosťou. Začiatkom školského roka sme dostali správu, že naša spolužiačka K. H. podľahla zákernej chorobe – tuberkulóze.  Už niekoľko mesiacov pred tým sme všetci vedeli, že nie je pre ňu záchrany. Toto vedomie doliehalo na celú triedu. Všetci sme ju mali veľmi radi. Bolo to nie len pekné, sympatické ale aj veľmi múdre dievča. Taký je niekedy osud krutý. Na pohrebe sme samozrejme zúčastnili sa všetci z triedy a veľa, veľa ľudí, lebo sme nepoznali  nikoho, kto by ju nemal rád.

Mňa postihla zvláštna príhoda na Silvestra 1949. Strýko ma poslal nakupovať ešte nejaké to pitivo k oslave Nového roka. Keď som sa vracal domov, pochytila ma práve na úrovni Vojenskej nemocnice veľká nevoľnosť a silné bolesti na pravej strane podbrušia. V pravom slova zmysle som sa doplazil k vrátnici nemocnice kde som „odkväcol“. Ihneď  zavolali sanitárov, šup ho  aj s nákupom na ošetrovňu, kde zistili akútny zápal slepého čreva, ktorý si vyžadoval okamžitý chirurgický zákrok. Odniesli ma na vozíku na izbu, kde ma sestričky zobrali do „parády“ . Dostal som nejaké injekcie a okolo 21h na Silvester som ležal na stole a nado mnou som videl hlavu pána primára. Operácia prebehla pomerne dobre, čo páni doktori náležite oslávili z môjho nákupu. Bol to vcelku nakoniec vydarený Silvester, iba pooperačný stav a rekonvalescencia sa predlžili na skoro 5 týždňov, lebo  operačná rana sa nechcela riadne hojiť.

Napriek týmto okolnostiam sme sa musel ja i všetci spolužiaci sústrediť na ukončenie štúdia a maturity. Nebolo to pre nikoho jednoduché.  Do pol roka sa opakovala a skúšala látka z celého štúdia od začiatku. Hlavný dôraz sa kládol na technické predmety, ale žiaľ aj na slovenský jazyk, včítane literatúry, ruštinu, občiansku náuku, ktorá zahrňovala v sebe  už aj veľa politiky. Potom už nasledovala príprava na maturitné otázky.

Po obdŕžaní konkrétnych maturitných otázok z jednotlivých maturitných predmetov jeden žiak vyhlásil, že jemu stačí koncoročné vysvedčenie a na maturity nepôjde, natoľko bol z tých otázok a hlavne z ich počtu stresovaný.

Páni profesori boli k nám však veľmi zhovievaví. Pri každej príležitosti upokojovali nervóznych žiakov a dávali nám na vedomie, že keď to tí pred nami zvládli, tak to zvládneme aj my.

Písomné práce dopadli pre všetkých až nad očakávanie dobre a teraz sa treba sústrediť na prípravu k ústnym skúškam.

Niektorí žiaci intenzívne pripravovali rôzne ťaháky, hlavne z literatúry a ruštiny a hľadali  spôsoby, ako a kde tie ťaháky umiestniť. Náš triedny profesor nám dokonca dával na to návody s poznámkou, že o všetkých spôsoboch sa dávno vie a keď skúšobný komisár niekoho s ťahákom prichytí,  môže sa s maturitou rozlúčiť.

To písanie ťahákov však bolo aj k niečomu dobré, aspoň sa dôkladne pritom opakovali maturitné otázky.

Ja som sa spoliehal na šťastie. Z literatúry som sa dôkladne naučil asi 1/3 z predpísaných spisovateľov, druhú tretinu už len tak dátum narodenia a jedno dielo a ostatok som ignoroval. Podobne som riešil aj ostatné predmety. To sa predsa nedá inak zvládnuť. Niečo predsa muselo ostať v mladej hlave z už absolvovaných rokov, aj keď to bol  miestami chaos.

Tak prišiel ten deň „D“. Vyobliekaní sme čakali pred dverami skúšobnej miestnosti. Každý, ktorý už odmaturoval musel referovať, aké mal otázky a počítali sme s tým, že tie sa už nemusia opakovať. Aj v tom sme sa mýlili, lebo otázky sa  vracali späť medzi ostatné, a tak sa vždy ťahalo z plného počtu.

Neobišlo sa to bez problémov, lebo jeden mudrc poznačil šikovne svoju otázku a povedal to nám všetkým,  že ktorá to je. O chvíľu vyšiel z miestnosti triedny profesor, v ruke držal označenú otázku a povedal nám,  aby sme to nerobili, že on už ten papier  vymenil za neoznačený. Bol rád, že skúšobný komisár to nezbadal, lebo hrozilo anulovanie skúšok z tohto predmetu. Pánu profesorovi  sme sa poďakovali za jeho dobrý skutok.

Nič takého sa už neopakovalo a všetko dopadlo nakoniec dobre. Aj ten žiak zmaturoval, ktorý pôvodne nechcel. S vyznamenaním skončilo 12 z 38 maturantov. Podľa štatistík sme vraj boli dobrý ročník .

Záverečné posedenie so všetkými profesormi dopadlo tiež nad očakávanie dobre a všetci sme sa rozišli s pocitom dobre zvládnutej úlohy a želaním dovidenia pri najbližšom pomaturitnom stretnutí.

Tak to bolo niekedy. Keď to porovnávam z dnešnými maturitami, som veľmi sklamaný a smutný, ani nie tak úrovňou, ako vynaloženými nákladmi a tým, že maturitný večierok, na rozdiel od nášho, sa dnes bez alkoholu nedá vraj uskutočniť. Časy sa menia, ide len o to, či nie k horšiemu.

Naše maturitné tablo v karikatúre